MAX KAŠPARŮ – NEBUDEM HRAŤ DIVADLO PRED BOŽOU TVÁROU

(Úryvky a myšlienky)

            Cirkev mala po revolúcii vysoký kredit, pretože ho niesli bojovníci za vieru a mučeníci a boli tu ľudia, ktorí vnášali do materiálneho sveta ducha a svetlo. Netrvalo to však dlho a pokazili sme si to sami.

            Vzniklo napätie, otázky majetku a vyrovnania či povinné vyučovanie náboženstva na školách. Začali sme sa názorovo trieštiť. Nastal chaos, na ktorý sme neboli pripravení. Nemali sme mladých kňazov a tí starší boli unavení komunizmom, časť sa stihla zapliesť s ŠtB, iní boli vyhorení, ďalší neboli pripravení na dravosť tohto sveta a na konkurenciu.

            Chýba nám náročnosť a hĺbka. Neviem, ako to je na Slovensku, ale ja keď počujem o niektorých spoločenstvách mladých, začínam byť rozpačitý.

            Bol som napr. na Hostýne, kde bolo arcidiecézne stretnutie mládeže a kde sa moderátor prihovoril asi dvom tisíckam účastníkov takto: „Dnes tu máme aj lekára, psychiatra (myslel tým mňa) a ak sa budete chcieť s ním niekto rozprávať, je tam pod stromom...“

            Čakal som teda prvých. Prišla dievčina a spustila: „Mám sexuálny styk s dvoma chlapcami. Ak by som otehotnela, ako zistím, od ktorého to je?“ Spýtal som sa jej, prečo sa to vlastne pýta a prečo prišla na toto stretnutie. Bola tam s mládežníckym katolíckym spoločenstvom. Bezradne som jej povedal, že jej otázka je pre mňa ťažká.

            Potom prišla druhá a pýtala sa ma na antikoncepciu. Chcel som vedieť, či je vydatá. Nebola, pretože sa vydávať nechce, no nechce ani otehotnieť. A znova, je tu s nejakým kresťanským spoločenstvom.

            Postavil som sa, vytiahol som bielu vreckovku a začal som ňou mávať – že to vzdávam. Niekto by možno povedal, že treba byť trpezlivý, vysvetľovať im to, no mne sa zdá, že by tí mladí potrebovali v spoločenstvách viac duchovnej formácie.  (str.45-46)

            Cirkev často robí iba servis – krst, svadba, pohreb. U nás sa krstí tak, že pre rodičov je to mágia, pre Cirkev štatistika. (str.51)

            Chýba nám úctivosť voči posvätnému. Keď som prežil obrátenie, boli ešte v chrámoch mriežky, pri svätom prijímaní sme si úctivo pokľakli, dnes sa u nás prijíma do ruky. Kto ma pozná, vie, že to nemám rád a robím to preto, lebo to nariadila biskupská konferencia. No ak príde, ako sa mi stalo, mladé dievča a nastaví ruku v rukavici, poviem jej, že na rukavicu jej Eucharistiu nedám. Samozrejme, dievčina sa urazila a znova sa bez rukavice postavila do radu. Po bohoslužbe si ma pred kostolom odchytila a pred kamarátkami si ma podala, čo som si to dovolil.

            Neviem, možno čo nevidieť bude pred kostolom automat: ak svätú omšu nestihnem, tak mi hostia z neho vypadne. Bolo by to moderné, pokrokové.  (str.44)

            Mal som šťastie na ľudí, s ktorými som po svojom obrátení prišiel do kontaktu. Vďaka Tomášovi Halíkovi som sa zoznámil s ľuďmi ako Oto Mádr, Josef Zvěřina, Bonaventúra Bouše či astrofyzik Jirko Grygar. Boli to muži, ktorí mali vieru pod kožou, v hlave i v srdci. Vždy si pri nich spomeniem na apoštola Pavla, ktorý povedal: „Viem, komu som uveril.“ (str. 27)

Koľko dávate rokov tomu, že aj zo Slovenska sa stane misijné územie?

            Asi tridsať. Hovoril som na túto tému s jedným slovenským kňazom. Pýtam sa ho: „Má to vôbec riešenie?“ odpovedal múdro a ja jeho odpovedi verím: „Toto vyrieši agroturistika. Do zeme, všetci musíme do zeme!“ To všetko musí vymrieť a musí prísť generácia, ktorá  nebude vedieť nič o kresťanstve. A potom prídu misionári z Číny a Afriky a prinesú sem ako svätí Cyril a Metod vieru. Celá Európa sa musí obnoviť, lebo inak zmena nenastane. To, čo odovzdáva jedna generácia druhej, je otrávené prázdnotou a povrchnosťou.

(str. 52)